Legenda o poslednej tanečnici Dračieho kráľa I

 I

Mia sedela na verande za zatvorenými presklenými dverami a pozerala do záhrady, kde sa prevaľovala hustá hmla. V myšlienkach sa neustále vracala k príbehu, ktorý práve čítala. Tak uprene hľadela do toho tajomného sveta za sklom, až sa jej zazdalo, že vidí dva nejasné obrysy. Ako sa postavy zdanlivo približovali, rozoznala obrysy muža a ženy. Prechádzali sa bok po boku a dôverne sa k sebe nakláňali. Presne ako v jednej scéne v príbehu. Žena sa však v hmle náhle rozplynula a muž zostal sám, zmätene sa obzerajúc okolo seba. Na okamih sa zdalo, že sa tiež rozplynie. Miesto toho sa však otočil Miinym smerom a natiahol k nej ruku s výrazom plným bolesti. Jeho ústa sa pohli, šepkajúc slová, ktoré nemohla počuť. Naklonila sa dopredu, pritláčajúc ruku na chladný, hladký povrch skla. Jeho oči sa prosebne na ňu upierali, volali ju. V hrdle jej vyschlo a nechýbalo veľa, aby otvorila dvere a rozbehla sa k nemu. Hmla zhustla natoľko, že muž v nej zmizol, no vzápätí sa z nej znova vynoril a ona si uvedomila, že kráča priamo k nej. Srdce jej vzrušene poskočilo v hrudi a trochu sa od dverí odtiahla. Ten vzrušujúci pocit nezmizol, ani keď spoznala tie silné ramená a strapaté vlasy. Rozoznala by ich kdekoľvek.

Nebolo pochýb, že je to Hayate. Potichu a ladne našľapoval ako mačka na mokré, klzké kamene, kríky ani  ovisnuté vetvy stromov nevydali žiadny zvuk, keď prešiel okolo. Podišiel až k miestu, kde sedela. Neklopal ani neotvoril posuvné dvere, len sa na ňu uprene díval a vyčkával. Dával jej priestor a rozhodnutie, či s ním chce hovoriť, ako vždy nechal na nej.

Mia ešte raz pozrela do prázdnej záhrady, potichu si vzdychla a dvere odsunula. Pri tom si čo najnenápadnejšie zotrela slzu, ktorá sa jej usadila v kútiku oka. Hayate si sadol oproti nej a oprel sa o drevený rám s nohami spustenými do záhrady. Takže sa nemienil zdržať dlho. Mlčky k nej vystrel ruku. V otvorenej dlani držal malú škatuľku.

„Čo to je?“

„Darček. K zajtrajším narodeninám.“

„Prečo mi ho teda nedáš zajtra?“

„Nebudem tu. Ale ak nechceš..“ Pomaly ruku začal sťahovať.

„Nie, chcem.“ Mia si škatuľku rýchlo vzala. Opatrne ju otvorila. Vo vnútri bol hrebienok zdobený jemnými čerešňovými kvetmi, jej obľúbenými. Prstami pohladila drobné lupienky.

„Maj ho stále pri sebe.“ Hayate ju pozoroval bez výrazu. Ako obyčajne. Nindžovia sú už takí. Nie že by poznala i nejakého iného, no v knihách, ktoré jej nosí, to tak býva.

„Kam ideš? Na moje narodeniny tu vždy bývaš..“

„Mám misiu.“

Mia si odrazu spomenula na predchádzajúci deň a striaslo ju. Jej otec sa tu nečakane objavil. Naposledy ho videla ešte ako malé dieťa, keď ju zavrel do tejto zlatej klietky obohnanej vysokými múrmi so záhradou s malým jazierkom, domčekom, kde bývala a zamknutou bránou, ktorá ju delila od zvyšku paláca, matky a súrodencov. Hayate bol jediný, kto smel dnu i von. V spomínaný deň sa však brána dokorán otvorila a dnu vošiel jej otec. Veľmi si na neho nespomínala, no zdalo sa jej, že v očiach má podivný lesk. Ako poslušná dcéra sa so sklonenou hlavou uklonila a čakala. Chvíľu si ju obzeral zo všetkých strán a Mia sa snažila o čo najlepšie chovanie princeznej, ktorému ju Hayate naučil. Neopýtal sa jej na zdravie, ani ako žije vo väzení, do ktorého ju zamkol. Vyhlásil však, že vzhľadom na jej blížiace sa osemnáste narodeniny môže mať jedno želanie, ktoré jej splní. Mia nemusela dlho rozmýšľať. Bola len jedna vec, po ktorej túžila, a to opustiť svoje väzenie, znova vidieť svoju matku, môcť isť, kam sa jej zachce. Tvár jej otca sa roztiahla do podivného úškľabku, z ktorého sa jej spravilo nevoľno, a sľúbil, že už čoskoro sa dočká. Nato bez ďalšieho slova či obzretia sa, odišiel.

„Ty vieš, o čom včera otec hovoril, však? Vieš, čo chce so mnou spraviť. Prečo tu musím byť zavretá. Prečo mi to nechceš povedať?“ Samozrejme, že to vie. Je jedným z otcových elitných nindžov, musí vedieť o všetkom, čo sa v paláci deje a čo otec plánuje.

„Nesmiem.“ Stručný a odmeraný ako vždy.

Mia zosmutnela. Nemala z toho dobrý pocit a úprimne si želala, aby svoje prianie nikdy nevyslovila. Hayate sa postavil a chystal sa odísť.

„Už ideš?“ Mia zdvihla hlavu. Bolo jej do plaču, no nebola to samota, čo ju desilo.

„Musím sa pripraviť.“ Nikdy nebol výrečný, no posledných niekoľko dní hovoril ešte menej než zvyčajne, ak vôbec. Nebolo to na ňom vidieť, no Mia cítila podivné napätie, ktoré ho obklopovalo ako ťažký mrak dymu. Ešte raz sa na ňu pozrel. Otvoril ústa akoby sa chystal niečo povedať, no rozmyslel si to, otočil sa a zmizol v hmle. Mia ešte chvíľu hľadela na miesto, kde sa stratil. Hrebienok zvierala v dlani tak silno, až cítila ako sa jej kvietky zarezávajú do kože.