Legenda o poslednej tanečnici Dračieho kráľa III

 III

Veliteľ svojho koňa viedol lesom, až kým sa nevrátili späť ku koču odstavenému na ceste. Hustý dym sa už dávno rozplynul a na zemi ležali telá niekoľkých mužov, ktorých Hayate pri prepadnutí zneškodnil. Miesto toho, aby ju znova zavreli v koča, veliteľ dal dohromady malú jazdu, ktorá okolo nich vytvorila formáciu a spoločne vyrazili vpred.

Sedlo Mie pri každom pohybe nepríjemne narážalo do brucha a rebier, až bola rada, že ju pred cestou nenechali nič zjesť. Pred očami sa jej stále dokola premietal ten okamih, keď Hayateho omráčili a on sa zrútil na zem. Mohla si len predstavovať, čo s ním asi spravia. Matne si spomínala, že hovorili  niečo o tom, že ho musia odviezť späť do paláca, kde jej otec rozhodne o tom, ako bude potrestaný. Porušil však jeho rozkazy a i napriek tomu, že patril k jeho najlepším mužom, za toto bola v ich kráľovstve smrť. V duchu sa modlila, aby to tak nebolo, aby sa jej otec nad ním zľutoval a nechal ho žiť. Netušila, čo ju čaká, no nedokázala si predstaviť žiť vo svete, v ktorom už nie je.

Jazdci po nerovnej lesnej ceste hnali kone tak rýchlo, ako sa to dalo, ale nebolo to skôr než po niekoľkých hodinách, keď stúpajúca cesta konečne začala klesať. Stromy zredli a pred nimi sa otvorilo široké údolie obkolesené strmými horami s jazerom uprostred. Na brehu, ku ktorému viedla cesta, stála malá budova vzhľadom pripomínajúca svätyňu. Jazda zamierila priamo k nej. Mia bezvládne nadskakovala na konskom chrbte, jazyk sa jej od smädu lepil na podnebie a hlava sa jej z toľkého trmácania sa poriadne točila. Snažila sa však zapamätať čo najviac detailov z okolia, aby sa neskôr vedela v teréne zorientovať.

Len čo zastavili, veliteľ zosadol z koňa a zložil Miu na zem. Chystala sa dožadovať vysvetlenia, prosiť, nech ju vezmú späť, no nedostala k tomu príležitosť. Veliteľ ju hrubo chytil za lakeť a napoly ju ťahajúc za sebou, dovliekol ju k bráne tej podivnej svätyne. Červený náter na vonkajších stĺpoch sa už začínal olupovať, samotná budova nebola nijak zvlášť ozdobená, len po stranách brány stáli dve mohutné sochy drakov strážiacich vchod. Vojaci odtiahli ťažkú závoru, ktorá miesto z vnútornej strany, bola na vonkajšej strane brány. Mie to hneď došlo a roztrasene sa nadýchla. Miesto toho, aby závora slúžila na ochranu kohokoľvek vo vnútri, mala ich tam udržať. Ako väzenie. Len čo muži bránu otvorili, veliteľ ju vsotil dnu. Chcela sa otočiť a pokúsiť sa dostať von, no o niečo zakopla a spadla na zaprášenú kamennú zem. Než sa v ťažkom rúchu stihla pozviechať, vojaci bránu zavreli a závora klapla na svoje miesto.

Mia sa ocitla v úplnej tme. Otočila sa kolom dokola hľadajúc okno či aspoň nejakú škáru, cez ktorú by dnu prenikalo svetlo, no márne. Vzduch bol ťažký, zatuchnutý a niečím podivne páchol. Nech sa snažila akokoľvek, ten pach si nedokázala zaradiť, nikdy predtým sa s ním nestretla. Keďže nevidela ani na krok pred seba, dala sa na všetky štyri a rukami šmátrajúc po okolí postupovala napred. Po chvíli nahmatala niečo hladké a oblé. Prstami sa opatrne presúvala po predmete a ohmatávala ho. Nahmatala dva väčšie a jeden menší otvor a niečo hrboľaté. Hneď vedľa toho sa nachádzali ďalšie podlhovasté predmety rôznych veľkostí a zakrivení, no všetky rovnako hladké. Keď si uvedomila, čo to je, s výkrikom sa postavila a zdesene zacúvala preč od toho. No na niečom sa potkla a znova spadla. Ocitla sa v hromade ľudských kostí.

Hystericky kričiac sa s námahou odtiaľ vyhrabala, ignorujúc ostré výčnelky zarezávajúce sa jej do dlaní a prstov. Volajúc o pomoc naslepo blúdila po miestnosti, ale nebol tam nikto, kto by jej výkriky mohol začuť a pomôcť jej. Vzlykajúc vrazila do steny a zosunula sa po nej nadol. Stočila sa do klbka, zakrvavenými rukami si objala kolená a pritiahla si ich čo najbližšie k hrudi. A tam plakala, až kým od únavy, hladu, smädu a strachu neomdlela.