II
Vyvliekli ju zo záhrady cez inokedy zamknutú bránu, ani jej nedovolili vziať si niektorú z mála vecí, ktoré vlastnila. Previedli ju úzkou chodbou a cez prázdne nádvoria až k hlavnej bráne, kde už stál pripravený malý koč a hŕstka po zuby ozbrojených mužov. Jeden z nich, asi veliteľ, im vyšiel v ústrety.
„To je ona?“ spýtal sa drsným, chladným hlasom. Služobné prikývli a ďalej ju strkali ku koču. Dosť nešetrne ju vsotili dnu, dvere sa za ňou zabuchli a začula kľúč otáčajúci sa v zámke. Veliteľ hneď vydal rozkaz vyraziť a koč sa dal do pohybu.
Mia sa poobzerala okolo seba, tak ako ju to učil Hayate, no vnútri koča bola tma. Žiadne okná ani štrbiny, ktorými by mohla sledovať, kam ju vezú. Bezradne sa schúlila do klbka a pevne si objala kolená. Musí si zachovať pokoj a pri prvej príležitosti sa pokúsi ujsť.
Po niekoľkých hodinách povoz vošiel do hustého lesa a muži zvýšili ostražitosť. Mia zvonka počula hlasy rozdávajúce rôzne povely a koč výrazne spomalil na neupravenej hrboľatej ceste. Mia v tme zbystrila pozornosť. Veliteľ vyslal pár mužov napred, aby sa uistili, že ich nikto neprekvapí.
Po asi ďalšej hodine natriasania sa na nerovnej ceste Mia začula tiché ťuknutie na streche koču. Chvíľu na to vonku nastal rozruch. Vzduchom sa niesli výkriky mužských hlasov a zvuky tasených zbraní. Ozvalo sa zasvišťanie a pár tupých úderov. Dvere koča sa prudko no potichu otvorili a dnu nakukol Hayate so šatkou skrývajúcou dolnú časť jeho tváre. Mia sa s úľavou k nemu vrhla. Chcela mu povedať, ako je rada, že ho vidí, no on jej priložil prst na pery. Pochopila, že musí byť potichu. Do koča začali zvonku prenikať obláčiky hustého dymu, a keď mu Mia nazrela ponad plece, prekvapením otvorila ústa. Dym bol okolo koča tak hustý, že nič nebolo vidno. Hayate nestrácal čas, prehodil si ju cez plece a potichu vyliezol z koča. Okolo nich bolo počuť dupot konských kopýt, ich nervózne erdžanie a hlasy pobehujúcich mužov. Hayate nehlučne kľučkoval v tej nepreniknuteľnej hmle vyhýbajúc sa prekážkam, ktoré Miine oči nevideli, až kým nezačala rednúť a Mia konečne začala rozoznávať okolo stojace stromy. Hlasy mužov sa postupne vzďaľovali. Len čo sa stali ozvenou v diaľke, Hayate vyrazil vpred. Napriek tomu, že na pleci niesol Miu v ťažkom rúchu, pohyboval sa s ľahkosťou, nehlučne a neuveriteľne rýchlo. Bežal hustým lesom ako víchor. Po chvíli sa medzi stromami začal rozliehať dupot konských kopýt a nemilosrdne sa k nim približoval.
„Už sú nám v pätách,“ Mia vydýchla, keď v diaľke zbadala zablysknutie zbroje.
„Viem,“ precedil cez zaťaté zuby.
„Blížia sa. Keď nás chytia, zabijú ťa,“ Mia vedela, že im neujdú. Všimla si, že Hayate pod jej váhou začína spomaľovať, jeho dýchanie čoraz namáhavejšie, ako musel kľučkovať lesným porastom a preskakovať padnuté vetvy, kamene a diery v zemi. „Nechaj ma tu a uteč.“
„Ešte niekoľko metrov,“ vydýchol. „Je tam jaskyňa. Nenájdu nás.“
Ibaže to nemohli stihnúť. Jazdci im už začínali dýchať na krk. Hayate zaklial, keď okolo neho presvišťal šíp. Už ďalej nemohli utekať, musel sa im postaviť. Opatrne zložil Miu pod veľký strom medzi mohutné korene. Ešte raz jej pozrel do očí a pohladil ju po tvári. Na slová už nemal čas, no to, čo jej túžil povedať, vložil do posledných dotykov. Postavil sa chrbtom k nej a tasil meče, ktoré mal pripnuté na chrbte. Vojaci zosadli z koní a s tasenými zbraňami sa k nim približovali.
„To je milordov elitný nindža,“ zvolal niekto, kto ho spoznal.
„Chcem ho živého,“ nechal sa počuť veliteľ. „Milord ho bude chcieť osobne potrestať. Dievčaťu sa nič nesmie stať.“
Kruh mužov sa postupne približoval. Hayate nepovedal ani slovo, len pevnejšie zovrel rukoväte mečov v dlaniach.
„Uteč,“ Mia ho potichu prosila. „Prosím, uteč.“ On sa však ani nepohol. Prvý muž sa k nemu vrhol. Hayateho meč zasvišťal vzduchom a mužova hlava sa v spŕške krvi odkotúľala stranou. Muži sa na okamih zarazili, no potom sa všetci naraz na neho vrhli. Hayateho meče svišťali vzduchom, ich ostré čepele sa leskli v matnom svetle lesa a kvapky krvi ulpievali na tráve a stromoch sprevádzané bolestivými výkrikmi padajúcich mužov.
Mia to nedokázala sledovať, no zároveň sa bála čo i len mrknúť, aby Hayateho v tej mele nestratila. Čoskoro sa okolo neho vytvoril kruh mŕtvych tiel, no vojakov nijak neubúdalo. Nakoniec sa im predsa len podarilo ho premôcť a odzbrojiť. Prinútili ho kľaknúť si do krvou postriekanej trávy a Mia zalapala po dychu. Polku tváre mal zaliatu krvou a ďalšia mu presakovala cez oblečenie z početných povrchových rán. Našťastie ani jedna sa nezdala byť hlbšia. Mia sa bezmyšlienkovite k nemu vrhla, no mocné ruky ju chytili za pás a prehodili cez chrbát koňa ako nejaké vrece. Hayate sa pokúsil striasť mužov, ktorí ho držali a vstať. Na zátylku pocítil úder tupého predmetu a svet sa ponoril do tmy. Posledné, čo mu uľpelo v pamäti, boli Miine vystrašené oči zaliate slzami, keď sa kôň pohol vpred a kliesnil si cestu hustým lesom i so svojim jazdcom.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára