Diel: #1
Počet strán: 520
Jazyk: ENG
Dátum čítania: 5/7/2025-10/7/2025
Moje hodnotenie: 3.5⭐
Tisaanah Vyzetic v detstve uniesli do otroctva, ale teraz je voľná. Jej najbližší priateľ však zostal v zajatí a jediná cesta k jeho záchrane vedie skrz Rády - najmocnejšiu organizáciu mágov na svete. Ale dostať sa do tejto organizácie znamená čeliť vražedným skúškam a spoliehať sa na moc muža, ktorý rádmi pohŕda. Maxantarius Farlion, mág s minulosťou poškvrnenou krvou, môže byť jej spásou.. alebo skazou. Aby Tisaanah zachránila tých, na ktorých jej záleží, bude musieť riskovať všetko. Svoju slobodu. Svoju dušu. A možno i svoje srdce.
Takto zhrnuté to vyzerá zaujímavo a napínavo, však? Počula som, že séria má pomalý rozjazd, takže som bola ešte stále nabudená, dobre naladená a plná očakávaní, a v konečnom dôsledku to bolo dobré.
Tisaanah mala povedzme že dobrý vzťah s mužom, ktorý ju vlastnil. Ako otrokyňa pracovala usilovne, zabávala hostí tancom a drobnými magickými trikmi, upratovala, a vykonala akúkoľvek prácu, pokiaľ za ňu dostala aspoň čo to zaplatené, pretože dúfala, že keď nazhromaždí potrebnú čiastku, bude sa môcť vykúpiť. Avšak otrokár nikdy nemal v pláne nechať ju tak ľahko ísť. Keď mu doniesla čiastku, ktorú požadoval, začal ju bičovať tak, až ho v sebaobrane zabila a jej najlepší priateľ jej pomohol potom ujsť. Oslobodiť sa z otroctva chcela hlavne preto, že vojak Zeryth, ktorý sa občas zastavil v meste, jej povedal o Rádoch a že by ju tam uvítali. Bol to jediný muž s určitým postavením, ktorý sa k nej správal slušne ako k seberovnej, avšak nikdy ani nepohol prstom, aby jej pomohol. Na rovinu, od začiatku mi to pripadalo ako obyčajné balamútenie, ako snaha zverbovať ľudí, čo majú magické nadanie.
Hlavná hrdinka príbehu rozhodne nemala ľahký život a keďže do otroctva sa dostala už v detstve, nedostalo sa jej zjavne ani poriadneho vzdelania - povedala by som, že je to dosť poznať. Tisaanah má v sebe jednoznačne bojovného ducha, je aj dosť prešibaná a len tak ľahko neverí ľuďom okolo seba, no mne sa miestami zdala príšerne naivná a dosť bezduchá. Ženské postavy ma len málokedy oslovia, takže ani táto ma nijak nezaujala. Aj keď spravila všetko, čo po nej Rády vyžadovali, záchrana jedného jediného priateľa mi prišla ako dosť mizerný dôvod. Okrem toho sa nezdalo, že by mala nejaký cieľ alebo dôvod, prečo sa k nim chce pridať.
Čo sa týka Maxa, Max z novely a tento Max sú ako dvaja úplne odlišní ľudia. Áno, prešiel si peklom - bojoval vo vojne, stratil svoju rodinu atď - ale podľa jeho správania som mala skôr pocit, že je to nejaký nafrflaný dôchodca, čo len chce stráviť posledné roky svojho života osamote v záhradke, kde si pestuje kvety, takže zistenie, že má niečo pod tridsať, bolo viac než prekvapivé. Max po vojne v podstate odišiel od armády a žije v ústraní. Keď mu privedú Tisaanah, pretože je jediný voľný, čo by ju mohol učiť, nie je z toho ani trochu nadšený a odmieta to. Necháva ju u seba žiť a používať jeho knihy, ale zo začiatku jej odmieta čo i len povedať, čo k skúškam na vstup do rádu potrebuje.
Ak mám byť úprimná, celé to učenie sa a tak nebolo až také zlé. Bolo to nepresvedčivé, to áno, ale pokiaľ pominiete ten detail, bolo to zaujímavé. Aj keď tomu chýbala šťava, ale boli tam povsúvané maličkosti, ktoré dokázali upútať a celkovo sa mi páčilo sledovať, ako sa Max pomaly poddáva a začne so svojou zverenkyňou pracovať a zbližovať sa s ňou - rozhodne ma to bavilo viac, než sledovať Tisaanah, jej napredovanie a čokoľvek, čo v príbehu robila.
O výstavbe sveta sa tu veľmi ani nedá hovoriť. Vieme, že je mesto, ktoré ovláda otrokár, ktorého Tisaanah pred útekom zabila. Vieme, že je nejaký rád mágov, ktorý proti niečomu bojujú a potom sa dozvieme, že je tu aj nejaká neplnoletá kráľovná, trochu pošahaná a nie zrovna spôsobilá vládnuť. Neviem, či mi to len uniklo, ale nemám pocit, že by bolo vôbec zmienené či vysvetlené proti komu to vlastne Rády celý čas zbroja. Po tejto stránke príbeh dosť strádal.
Napriek tomu, že sa mi to vcelku páčilo, stále som čakala na ten moment, kedy sa príbeh rozhýbe, kedy konečne to niečo začne, no nedočkala som sa. V záverečných kapitolách bol síce nejaký rozruch a jeden veľmi krátky, napínavý okamih, ktorý mi rozprúdil krv, no to bolo všetko. Okrem toho jediného momentu, som vôbec nemala pocit, že čítam Carissu Broadbent, skôr nejakú prvotinu neznámeho autora, ktorý ešte na sebe potrebuje poriadne zapracovať. Stále dúfajúc, že sa to zlepší a rozhýbe, som sa teda pustila do druhého dielu.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára