IV
“Hayate..” ozvena známeho hlasu prerušila mučivé ticho, dotyk jemný ako vánok ho pohladil po tvári. “Hayate.. preber sa..”
“Mia,” Hayate zastonal a prinútil sa pootvoriť ťažké viečka. Na okamih mal dojem, že sa pred ním skláňa a naťahuje k nemu ruku, aby sa ho znova dotkla. “Mia,” vydýchol a pery sa mu nepatrne roztiahli do úsmevu. Bol tak unavený, že skôr než sa ho jej jemné prsty dotkli, ťažké viečka mu opäť klesli a ešte raz sa ponoril do toho ťaživého ticha.
Keď sa mu konečne podarilo prebrať, po Mii nebola ani stopa. S bolestivým zastonaním zdvihol hlavu a poobzrel sa okolo seba. Nachádzal sa v temnej miestnosti postavenej z čierneho kameňa. Jediným zdrojom svetla bolo malé zamrežované okienko vysoko nad jeho hlavou. Do miestnosti viedli len jedny kované dvere so zamrežovaným priezorom a žiadnou kľučkou ani zámkom zvnútra. Na oboch zápästiach mal okovy s ťažkými reťazami prikovanými ku stenám, na ktorých teraz napoly visel. Skúsil za ne zaťahať, no len sa potvrdilo, čo už vedel. Kováč odviedol poctivú prácu. Očividne sa nachádzal v jednom z mála najprísnejšie strážených väzení pre najnebezpečnejších zločincov, no otázkou zostávalo v ktorom.
Hayate vedel, že nemá veľa času nazvyš a musí sa odtiaľto dostať, čo najrýchlejšie. Mia bola vo veľkom nebezpečenstve a potrebovala okamžitú pomoc. No na to, aby mohol nepozorovane ujsť z cely, potreboval nazhromaždiť informácie o polohe a výmenách stráži a bezpečnostných opatreniach, ktoré tu dodržujú. Navyše ešte stále bol jasný deň a niekto by si ho mohol všimnúť. Keďže netušil, kde sa nachádza, nepoznal ani rozloženie budov. K úniku z tohto miesta bude rozhodne musieť počkať do večera, takže či chcel alebo nie, musel tu pobudnúť o niečo dlhšie. A zatiaľ čo pozorne načúval zvukom za dverami a pod oknom, snažil sa rozpomenúť na to, čo sa stalo.
Posledné, čo si jasne vybavoval bol beh lesom s Miou prehodenou cez plece a následný súboj, v ktorom ho presila mužov nakoniec premohla. Drobné ranky, ktoré uthržil, síce trochu štípali, ale to nič nebolo. O niečo hlbšia rana vo vlasoch nad ľavým okom, kam ho jeden z vojakov udrel rukoväťou zakončenou nejakou kovovou ozdobou, síce bolela, no už aspoň nekrvácala. Potom veliteľ Miu prehodil koňovi cez chrbát. Spomínal si, že sa chystal vstať a znova vzdorovať, no zozadu prišla rana, ktorá ho omráčila. Ešte i teraz mu z nej dunelo v hlave a na zátylku cítil opuchnuté miesto, kam úder dopadol.
Spomenúť si však na to, čo sa stalo medzi tým, ako ho omráčili a prebral sa prikovaný k stenám, bol ťažší oriešok. Nejasne si vybavoval, že ho predhodili pred panovníka a jeho radu, avšak nech sa snažil ako chcel, jediné, čo si vybavil, boli jeho chladné, surové oči, ktoré sa do Hayateho zapichovali, akoby sa pokúšali prepáliť mu dieru do hlavy. Vybavilo sa mu i tých niekoľko kopancov, čo dostal do rebier, brucha a chrbta. Nemusel sa pozrieť, aby vedel, že teraz má celý trup pokrytý modrinami, no našťastie sa im nepodarilo zlomiť žiadnu kosť.
Kým bol v bezvedomí, strážcovia ho prehľadali a pokúsili sa odzbrojiť ho. S pobavením musel uznať, že boli vcelku dobre vycvičení, keď sa im podarilo nájsť väčšinu ukrytých zbraní, avšak nenašli všetky. Jednou zo zbraní, ktoré prehliadli, bola tenká vysúvacia čepeľ ukrytá v podrážke topánky, ktorá by sa mu mohla za chvíľu hodiť. Pozorne preskúmal zámky na okovách a spokojne sa usmial. Dostať sa z nich bude hračka. Vidno, že nikto nepočítal s tým, že by tu mohli väzniť nindžu.
Obloha za oknom stmavla a odniekiaľ z vonka sa ozval zvon ohlasujúci ďalšiu výmenu stráži. Tak ako i predtým, vojak otvoril priezor na dverách, aby ho skontroloval. Celu zalialo blikotavé svetlo horiacej pochodne. Hayate predstieral, že je ešte vždy v bezvedomí a po chvíli sa priezor s hlasným klapnutím zase zatvoril. Hayate sa potichu postavil. Bol čas dať zbohom tejto tmavej diere.
Palcom v topánke zatlačil na malú páčku, aby uvoľnil mechanizmus, a zľahka vykopol. Tenká čepeľ sa s tichým kliknutím vysunula z úkrytu. Rukami pevne uchopil reťaze a zdvihol nohu s čepeľou k prvému zámku. Odomknúť ho trvalo len pár sekúnd. Čepeľ prevliekol okom reťaze a opatrne ju potichu nechal klesnúť na zem bez jediného zarinčania. Zbaviť sa druhej reťaze bola už potom hračka. Čepeľ nechal vkĺznuť späť do topánky a postavil sa pod okno, aby si v rýchlosti premyslel, ako sa k nemu najľahšie vyšplhať. Medzery medzi kameňmi boli dosť malé a pre obyčajného človeka by to bolo nemožné. Avšak pre nindžu to bola len bežná každodenná rutina.
Problém však nastal, keď sa dostal k malému okienku. Na to, aby sa cez takú malú dieru pretlačil, bude potrebovať šťastie a aj to len ak sa mu podarí odstrániť hrubé mreže zamurované do steny. S nádejou siahol k opasku, v ktorom mal skryté malé kapsuly. Našťastie i tieto stráže prehliadli. Jednu z nich vytiahol a obsahom potrel hrubé mreže. Z kovu začal stúpať tenký stĺpik dymu, ktorý sa hneď rozplynul vo vzduchu, avšak množstvo kyseliny, ktoré pri sebe mal, ani zďaleka nestačilo na oslabenie tak hrubých mreží. Celou váhou sa zavesil na mreže a trhol nimi. No ani sa nepohli. Skúsil to ešte niekoľkokrát, než jedna z tyčí konečne povolila. Postup opakoval kým mu mreža neostala v ruke. Zliezol späť do cely, potichu ju odložil do kúta a opäť vyšplhal k oknu. Skôr než sa však pokúsil pretiahnuť von, poobzeral sa okolo.
Na hradbách sa v pravidelných rozostupoch pohybovali tiene hliadkujúcich stráži, no nádvorie pod ním sa zdalo prázdne. Na stenách boli upevnené pochodne a osvetľovali ten rozľahlý priestor. Samotné väzenie bolo dosť veľké, čo zredukovalo množstvo miest, kde sa mohol práve nachádzať, na dve. A obe boli na juhu krajiny, takmer týždeň jazdy na koni od miesta, kam odviezli Miu. Hayate potichu zaklial.
Spôsobiac si niekoľko ďalších škrabancov na pleciach, chrbte, rebrách a bokoch, rýchlo sa pretiahol malým otvorom a nepozorovane zliezol na nádvorie. Rozostavenie budov bolo vo väzniciach väčšinou rovnaké a preto si to hneď zamieril k severnej veži, kde by mala byť zbrojnica. Zakrádajúc sa tieňmi, dostal sa presne tam, kam potreboval. Okrem mizerných mečov a lukov strážcov, v jednom z kútov našiel i svoje vlastné meče a dýky. Očividne boli príliš dobré na to, aby ich vyhodili, čo sa mu teraz náramne hodilo. Rýchlo sa ozbrojil a zamieril ku streche.
Len čo sa znova dostal na čerstvý vzduch, rozhliadol sa. Kvôli tme nemohol zhodnotiť terén okolo väznice, no aspoň si potvrdil, že za jej stenami sa nachádza priekopa plná vody a ktovie akých nástrah. Takže ak si to nechce nakráčať k osvetlenému mostu a riskovať, že si ho všimnú, potrebuje nájsť iný spôsob, ako sa dostať na druhú stranu. Na tejto strane však nebolo nič, čo by mu pomohlo dostať sa dole, a preto zamieril k ďalšej veži. Nepozorovane sa mu podarilo dostať až na južnú stranu väzenia, kde konečne našiel, čo potreboval.
Na druhej strane priekopy rástol mohutný strom a jeho silné vetvy dočahovali takmer až na opačný breh. Ak by sa rozbehol, mohol by tam doskočiť a zachytiť sa na niektorej z nich. Už-už sa chystal vyraziť, keď jednému zo strážcov na veži, pri ktorej sa krčil, sa zazdalo, že niečo počuje a s pochodňou v ruke sa vyklonil, aby si posvietil na strechu. Hayate sa pritlačil k múru a zatajil dych. V rukách zovrel rukoväte dýk, pripravený strážcu zneškodniť. Strážca však len zbežne pozrel okolo a po chvíľke zamieril skontrolovať opačnú stranu. Hayate toho využil, rozbehol sa a skočil.
Listy zašušťali, keď nimi preletel, no prstami jednej ruky sa mu podarilo zachytiť vetvy. Využil ten moment a prehupol sa na jednu zo silnejších vetiev, ktorá ho určite unesie. Tu sa prikrčil a pozoroval strážnicu. Strážca sa opäť vrátil a práve sa vyklonil, aby lepšie dovidel na strom. S prižmúrenými očami sa snažil preskúmať tmavú korunu, no očividne ho nezbadal krčiť sa vo vetvách, pretože sa s pokrútením hlavy pokojne vrátil na svoj pôvodný post. Hayate si s úľavou vydýchol a teraz už potichu zliezol zo stromu.
Pod rúškom tmy obišiel väzenie a bežiac zamieril na sever, bližšie k svojmu cieľu. Kým sa obloha začala rozjasňovať, podarilo sa mu dostať až na druhú stranu neďalekého kopca, kde sa v údolí nachádzala nejaká dedinka. Teraz už nepochybne vedeli, že ušiel a začali s pátraním, a preto potreboval koňa. Jedného dobre stavaného a rýchleho ukradol zo stajne hneď na okraji dediny, zatiaľ čo všetci ešte spali. Vyšvihol sa na jeho chrbát a ako víchor ženúci sa krajinou pokračoval v ceste.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára