Teda ak to možno vôbec označovať ako sviatok, pretože Vianoce v Japonsku sú len komerčné. Žiadne voľno, dokonca ani typické vianočné oslavy či filmy. Sám doma je asi jediný vianočný film, ktorý beží v telke každý rok v tomto čase.
Japonské Vianoce skôr pripomínajú Valentín. Páry chodia na rande a keďže počet ľudí bez partnerov je dosť vysoký, v niektorých reštauráciách často v tento deň odmietajú obslúžiť zamilované páriky. Slávnostná tabuľa Japoncov taktiež nie je tak vcelku slávnostná z pohľadu našinca - pozostáva z pizzy a KFC. Darčeky sa zvyknú dávať najmä v rodinách s malými deťmi, ale tiež to nie je ustálený zvyk.
Síce sa snažím udržovať si aspoň túto krásnu tradíciu z domova, no nie je to vôbec ľahké, skôr depresívne. Manžel to veľmi nemusí a z jeho strany je teda nulová podpora, pretože ani nevie, čo tie Vianoce vôbec sú a nemá záujem o tom ani uvažovať. U nich doma sa to nikdy žiadnym spôsobom neslávilo, takže to berie len ako otravný deň, kedy sa pri stole musí správať ako človek, musí sa najesť (čo pre neho nie je až také utrpenie) a potom musí aspoň vlastnému synovi dať darček - ďalší kameň úrazu.
Tento raz 24. pripadlo na nedeľu, takže sme mali aspoň jednu slávnostnú spoločnú rodinnú večeru a otváranie darčekov.
U nás v obchode zavládol zmätok spojený v očakávaným vyšším predajom (vskutku komerčný sviatok), takže pracovný kalendár som mala už týždeň pred Vianocami nabitý a bolo ťažké postíhať všetko, čo som chcela, no podarilo sa.
Zväčša sa na Štedrý Deň naháňam a celý deň som v kuchyni a lietam okolo stola a stromčeka. Tento raz som to chcela skúsiť inak, aby som si aj ja trochu ten deň užila. Preto som posledné ingrediencie nakúpila už v piatok, v sobotu som urobila šalát a omáčku, takže na samotný slávnostný deň mi zostalo už len šupnúť rybu na gril, prichystať stôl, koláčiky, prepašovať darčeky pod stromček a pár maličkostí, ktoré ani netreba zmieňovať. Na počudovanie to fungovalo a všetko prebehlo až nezvyčajne hladko. Dokonca som si sadla a pozrela pár hraných rozprávok, ktoré v tomto období vždy zdobia televízny program. Po tom ako sme sa poriadne nafutrovali, sadli sme si k stromčeku a malému sme pomohli porozbaľovať darčeky. Mal z toho strašne veľkú radosť, takže zámer sa vydaril. Všetky tie svetielka a sviečky ho ohúrili, tento rok si vychutnal aj večeru a koláče, ktoré rok predtým vypľúval lebo mu nechutili.
V Japonsku sú Vianoce až 25. a preto, aby sme to mali vyrovnané, každý rok ich oslavujeme dvakrát. No žiaľ, tohto roku to vyšlo na pondelok a preto sme to nemohli veľmi osláviť. Ako som už spomenula, je to obyčajný pracovný deň. Malý ráno odmietal ísť do škôlky lebo sa chcel hrať s novými hračkami, mne sa pri predstave toho blázninca, čo ma čakal, tiež nechcelo ísť do práce, ale človek musí. S malým sme potom ešte dojedli poslednú rybu na večeru a do trúby som hodila kura, ktoré v ten deň jedol len manžel a so synom sme si ho dali až ďalší deň na večeru. Takže žiadna sláva.
Tento rok sa obišiel bez nehôd, nemuseli sme ani s malým doktorovi lebo si niečo dovliekol zo škôlky, takže v rámci možností to boli vcelku vydarené sviatky. Mohlo to byť aj horšie, však áno?
Ak sa pýtate prečo sme v pondelok nepočkali a nejedli spolu večeru, odpoveď je jednoduchá. Manžel chodieva z práce večer o ôsmej, niekedy až o deviatej a to, uznajte, je naozaj neskoro. Malý by dovtedy nevydržal čakať a ja osobne by som len ťažko spala s plním žalúdkom. A keďže nemám obednú prestávku, domov prídem vždy hladná ako vlčiak a to, čo nám na “obed”, je už zároveň i moja večera. Takže v týždni každý jedávame zvlášť a niečo ako spoločné večere nám nehrozia. No nie sme sami. Takto to tu proste chodí.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára