V
Hayate cestoval tak rýchlo, ako sa len dalo. Cez deň sa vyhýbal všetkým dedinám a cestám, skupiny vojakov prečesávajúce krajinu mu putovanie nijak neuľahčovali. Často kvôli nim musel robiť okľuky a predierať sa hustými lesmi. Len kde tu si dovolil krátky oddych v hustých korunách stromov a už bol znova v pohybe. Ani v noci si nemohol dopriať poriadny odpočinku. Na okrajoch dedín kradol jedlo a menil kone, len aby mohol cválať tichou krajinou až do úsvitu.
Napriek jeho úsiliu, cesta mu zabrala dva týždne. Len čo sa konečne pred ním otvorilo to podivné údolie s jazerom hladkým ako zrkadlo uprostred, doľahla na neho únava. Bolo niekoľko hodín po svitaní. Zosadol z koňa a vysokou trávou ho viedol k jedinej stavbe, malej svätyni na brehu jazera. Koňa uviazal za svätyňou a obišiel ju kolom dokola. Boli tu len jedny dvere, žiadne okná. Potichu načúval, no zvnútra sa neozýval žiaden zvuk, všade panovalo len hrobové ticho.
Opatrne zatlačil do dverí, no ani sa nepohli. Pokúsil sa teda zdvihnúť závoru. Dal do toho všetky zvyšky svojich síl, no ani ju nenadvihol. Bezradne do nich kopol. Dokonca sa ani nezachveli. Čo za monštrum postavilo niečo také. Po chvíli usilovného premýšľania rozhodol sa počkať na noc. Medzitým usúdil, že bude najlepšie, ak si oddýchne, a preto koňa odviedol do malého húštia, odkiaľ mal dobrý výhľad na svätyňu i jazero a uložil sa k spánku.
Hayate sa zobudil hodinu pred zotmením. Pozorujúc krajinu, vytiahol si zvyšky jedla, ktoré cestou sem ukradol, aby sa posilnil. V celom údolí sa nepohla ani vetvička, hrobové ticho sa tu dalo krájať. Bolo to nervy drásajúce. Všetko živé sa tomuto miestu vyhýbalo, oblohou ponad údolie nepreletel ani jediný vták. Hayate to cítil tiež. Ten podivný pocit, tlak, túžbu odtiaľto čo najrýchlejšie odísť a viac sa sem nevracať.
Noc postúpila, na oblohu sa vyhupol striebristý mesiac a zalial krajinu bledým jasom. Hayate začínal byť netrpezlivý. Cestou sem stratil priveľa času a obával sa najhoršieho. Čo ak už nie je nažive, čo ak zlyhal? Sklamal ju. Vina ho neznesiteľne ťažila. Keď už pomaly začal prijímať fakt, že sa nič nestane, že už nikdy Miu neuvidí, hladina jazera sa zavlnila a zem zadunela. Hayate bol v okamihu na nohách, pripravený.
Odraz okrúhleho mesiaca na vode sa začal zväčšovať, až sa celé jazero rozžiarilo. Nad hladinou sa krútili kúdoly pary, hmla vytvorila nepreniknuteľnú stenu oddeľujúcu dno údolia od zvyšku sveta. Vtom sa dvere na svätyni so škrípaním dokorán otvorili. Z tmy sa vynorila drobná postava. Hayate sa celý napol. S bolesťou v srdci ju pozoroval. Ružové okrúhle tváre mala mŕtvolne bledé a prepadnuté, tmavé kruhy pod očami, pohľad neprítomný. Honosné rúcho, v ktorom sem prišla, na nej viselo.
Mia podišla k okraju jazera. Hayate čakal, že sa zastaví, no ona ďalej kráčala po hladine vody, čeriac ju pri každom kroku.
“Mia,” zavolal najhlasnejšie ako sa odvážil, keď prechádzala blízko jeho úkrytu, no asi ho nepočula. Skúsil to znova o niečo hlasnejšie, no ani len nepozrela jeho smerom. Pomaly prešla až doprostred a zaujala pozíciu.
Vzduch sa rozochvel jemnými tónmi, ktoré prichádzali odvšadiaľ a odnikiaľ zároveň. Mia začala tancovať, jej pohyby ladné a ľahké, rúcho s každou otočkou zašušťalo. Hayate ju s úžasom sledoval. Naučil ju síce základné tance, ktoré každá urodzená žena ovládala, no žiaden z nich sa ani zďaleka nepodobal tomu, čo práve predvádzala. Srdce mu až bolestivo búšilo v hrudi a dych sa mu zrýchľoval spolu s jej pohybmi. Krúžiac okolo stredu jazera, čoskoro sa premenila na vír farieb a látky. Hayate z nej nedokázal spustiť zrak.
Stred jazera, okolo ktorého Mia tancovala, začal jemne bublať. So syčaním pary sa z hladiny vynorili dva zlaté rohy nasledované bielou hlavou draka s kryštálovo modrými očami a ostrými tesákmi. Beštia v špirálach stúpala z vody, zatiaľ čo uprostred toho sa vynorila mužská postava. Oblečený bol v zložitom odeve zdobenom plieškami kovu a vzácnymi kameňmi, aký Hayate nikdy predtým nevidel, tmavé vlasy mu siahali až po pás, tvár mal bledú, chladnú a znudenú, v očiach mu planul oheň. Hadie telo draka sa okolo neho ovinulo a Dračí kráľ ho poškriabal pod bradou, akoby to bol len nejaký neškodný domáci maznáčik. Pery sa mu roztiahli do krutého úsmevu, keď si všimol Miu.
“Už to dlho nepotrvá,” prehovoril k drakovi, ktorý Miu sledoval pohľadom lačného dravca.
Hayate nemal na výber, už ďalej nemohol otáľať. Bolo to teraz alebo nikdy. Vytiahol si zbrane a začal si vyprázdňovať myseľ. Technika chôdze po vode bola náročná a vyžadovala veľké sústredenie. Hneď ako bol pripravený vyrazil. Využil moment prekvapenia a zozadu zaútočil na Dračieho kráľa. Kráľ sa neobťažoval ani otočiť, miesto neho zareagoval drak a s ohlušujúcim revom sa mu vrhol do cesty. Hayate len o vlások stihol uskočiť pred ostrými tesákmi, ktoré mu takmer rozpárali bok.
Drak hbite zmenil smer a vrhol sa k nemu. Krátky meč zarinčal pri strete so šupinami silnými ako oceľ na jeho chrbte. Tá beštia neprestávala útočiť. Hayate sa mu uhýbal a odrážal jeho útoky najlepšie ako mohol, no po chvíli bol už zadýchaný. Z rán po tele mu vytekala krv a vo vode tvorila červené kvety. S každým úskokom sa vzďaľoval od svojho cieľa. Dovolil si krátky pohľad Miinym smerom, no v tom krátkom momente nepozornosti ho zasiahol drakov chvost a on odletel o pár metrov ďalej. Drak sa skrútil a s víťazným revom sa k nemu vrhol. Hayatemu sa len tak-tak v poslednej chvíli podarilo odkotúľať na stranu. Drak zavil od bolesti, keď sa mu krátky meč zabodol zospodu do krku a spolu s ním zreval i Dračí kráľ. Drak sa bez života zrútil z oblohy a v spŕške krvi a vody zmizol pod hladinou. Dračí kráľ mu ešte stihol venoval pohľad sľubujúci krutú smrť a rozplynul sa.
Jazero sa znova zmenilo na pokojné zrkadlo, hmla sa rozplynula. Hayate však nemal čas zotaviť sa z boja. V okamihu, keď sa mágia vytratila, Mia v bezvedomý klesla na kolená a ťažké rúcho nasiaknuté vodou ju rýchlo začalo sťahovať ku dnu. Hayate dobehol k miestu, kde sa nad ňou zavrela hladina a vrhol sa do vody. Podarilo sa mu chytiť jej dlhý rukáv a pritiahol ju k sebe. Mocne zaberajúc s ňou plával k hladine. Keď sa konečne vynorili a chladný vzduch mu naplnil pľúca, schytil dýku a odrezal toľko ťažkej látky, koľko sa mu podarilo.
S námahou doplával ku brehu a vytiahol Miu z vody. Prevrátil ju na bok a párkrát ju udrel do chrbta, aby ju prinútil nadýchnuť sa. Keď Mia začala vykašliavať vodu, unavený a sťažka oddychujúc, klesol do trávy vedľa nej.
“Hayate,” zašepkala, keď ho spoznala. “Predsa si prišiel.” Rozprávala len s veľkou námahou. Za tie týždne sa premenila na kosť a kožu. Hayate zastonal.
“Ach, Mia.. Je mi to tak ľúto..” Zdvihol sa do sedu a pritiahol si ju do náručia. Slabo sa na neho usmiala. Nech ju tak dlho pri živote udržalo čokoľvek, teraz to bolo preč. “Odpusť mi.. neochránil som ťa.”
“Si tu,” vydýchla. Stisol ju ešte pevnejšie a pritlačil čelo k tomu jej. Bola tak studená. Po tvári mu začali stekať slzy a z hrdla sa mu vydral roztrasený vzlyk.
“V budúcom živote.. V budúcom živote ťa vyhľadám a všetko bude inak,” sľuboval.
“V budúcom živote.. ti možno poviem,.. že ťa mám rada..” Viečka jej začali pomaly klesať.
Pokrútil hlavou. “Nie, to ja ti poviem, že ťa milujem. Už nebudem taký zbabelec.”
Pery sa jej roztiahli do úsmevu. “Budem.. na teba.. čakať..” Hruď sa jej ešte posledný raz naplnila vzduchom a s výdychom odišla.
Prvé slnečné lúče vykukli spoza skál. Hayate Miu zvieral, až kým jej telo úplne nevychladlo. Potom ju zdvihol do náručia a vydal sa na cestu do kopca. Preniesol ju až na druhú stranu hory, preč od toho prekliateho jazera. Tam našiel medzi stromami peknú čistinku posiatu kvetmi. Opatrne ju položil na mäkký, slnkom vyhriaty mach, z topánky si vytiahol dýku a ľahol si vedľa nej.
“Čoskoro sa znova stretneme,” pobozkal ju na studené líce, zahnal sa a zabodol si dýku priamo do srdca.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára